Hoci si to neuvedomujeme, ale obaly, v každej svojej podobe, sú neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života. Je vysoká pravdepodobnosť, že čokoľvek budeme potrebovať, bude zabalené v peknej malej taške, škatuli alebo fólii. Balenie je jednoducho všade! Kde sa to však začalo?
Balenie je výsledkom dlhého vývojového procesu, starého ako ľudstvo samo. V dávnych dobách sa používali na prepravu, skladovanie alebo ochranu vecí listy a tkaniny z prírodných materiálov; keď sa objavili rudy a zlúčeniny, vyvinuli sa kovy a hrnčiarske výrobky, čo viedlo k iným formám balenia. Ako sa náš svet ďalej vyvíjal, vyvíjalo sa aj balenie. Priemyselná revolúcia vyvolala obrovskú zmenu spôsobu života ľudí. Ruky boli nahradené strojmi, čo viedlo k rýchlejšej a vyššej úrovni výroby výrobkov.
PLAST - NAJNOVšIA FORMA BALENIA
Plast je najmladší z obalových materiálov. Objavil sa v 19. storočí a pôvodne bol určený výhradne na vojenské a vojnové použitie.
Prvý umelý plast vyrobil Alexander Parkes v roku 1838 na báze chloroformu a ricínového oleja. Nová látka bola „tvrdá ako rohovina ale ohybná ako koža, mohla byť odlievaná alebo lisovaná, dala sa farbiť či lisovať...“ Dostala názov "parkesin" a jej vynálezca za ňu získal na Svetovej výstave v Londýne v roku 1862 bronzovú medailu.
V roku 1870 získal Newyorčan John Wesley Hyatt patent za „celuloid“ vyrobený pri vysokých teplotách a tlaku s nízkym obsahom dusičnanov. Stal sa náhradou prírodnej slonoviny pri výrobe biliardových gulí, ping-pongových loptičiek, pravítok, ale najmä filmov. Tento vynález je prvý komerčne dostupný plast a ako jediný plast zotrval až do roku 1907, keď Leo Hendrik Baekeland vyrobil „bakelit“.
Skutočné plasty, ako ich poznáme dnes, sú známe až od roku 1920, keď prišiel s revolučným nápadom Hermann Staudinger (nemecký lekárnik, ktorý objavil chemickú reakciu pomenovanú ako Staudingerova reakcia). Všetky plasty, kaučuk a celulóza boli označené ako polyméry alebo makromolekuly. Mnohí vedci túto doktrínu najskôr neakceptovali, ale Staudinger získal za túto myšlienku v roku 1953 Nobelovu cenu.
Všeobecné použitie plastov v obalových aplikáciách sa začalo po druhej svetovej vojne. Polyetylén sa vyrábal v hojnom počte počas vojnových rokov a hneď po vojne sa stal na trhu ľahko dostupným materiálom. Na začiatku nahradil voskový papier používaný v obaloch na chlieb. Rast plastových obalov sa zrýchlil od 70. rokov 20. storočia, kedy začalo rásť aj odvetvie výroby plastových obalov.
Súčasné návrhy obalov začínajú zahŕňať recyklovateľné a recyklované plasty, ale pokračuje sa v hľadaní funkcií opätovného použitia.
ROZDELENIE PLASTOV
Plasty možno deliť podľa rôznych kritérií:
- podľa pôvodu: prírodné (celulóza, glukóza) a syntetické
- podľa spracovateľnosti po ohriatí: termoplasty (po ohriatí na vysokú teplotu, vytvarovaní a ochladení sú po opätovnom zohriatí znovu tvarovateľné) a reaktoplasty (po vytvarovaní a stvrdnutí sa už nedajú znovu tvarovať - ani za tepla)
- podľa typu polymerizácie, ktorou plast vznikol: reťazová alebo polymerizácia
- podľa dopadu na životné prostredie: plne syntetické (veľmi odolné proti biodegradácii, zatiaľ väčšina plastov), polosyntetické (bioplasty na báze prírodných polymérov, ako napr. celulózy řírodních polymerů, např. celulózy (nitrocelulóza, acetát celulózy, viskóza) a špeciálne (napr. plasty so skrátenou životnosťou, woodplastic)
